Denník. Každý deň? To je príliš často. Načo strácať čas s niečím takým zbytočným?

Kúpila som si čierny zápisník. Obyčajný. Mala som pocit, že jeho jednoduchosť bude odzrkadľovať práve mňa. Vedela som, že on je ten pravý. Áno, je to maličkosť, ale možno poznáte ten neopísateľný pocit, keď viete, že práve daná vec je pre vás stvorená. Od prvého okamihu som vedela, že jeho vnútro bude oveľa dôležitejšie ako obal. Netušila som, na čo ho použijem, čím ho vyplním, no bola som si istá, že jeho existencia je spätá s tou mojou.

Prišla som domov a po vybalení nákupu som zistila, že najväčší úlovok dňa bol naspodku kabelky. Čakal ma tam. Nenápadne, no s láskou a nadšením. Vtedy som to zistila. Áno, budem si písať denník. Každý deň? Každý deň. Veď predsa každý deň mi prináša niečo, čo by mohlo dostať svoje miesto na strane môjho nového čierneho spoločníka.

Začala som. S odhodlaním som zobrala do ruky pero, ktoré mi daroval dedko a prázdna strana zrazu prázdnou nebola.

• Začni s čímkoľvek. S ranným pocitom, ktorý si cítila pri pití kávy, alebo so spomienkou z autobusu, kedy si po rokoch stretla známeho. Je to na tebe. Dôležité je však začať.

Pocit, ktorý zažínam dennodenne  je priam neopísateľný. Je to akýsi druh ventilácie, kedy všetko to, čo moje vnútro spracúva, môžem smelo naniesť na papier, ktorý si to veľmi rád „vypočuje.“

• Tvoj denník na teba čaká. Položený na tvojom pracovnom či nočnom stole. Čaká, kedy bude môcť zistiť, aký bol tvoj deň. Vždy na teba počká, je to verný spoločník s ušami nastavenými na tvoje slová.

Prišla som domov. V premočenej bunde som si ľahla na posteľ. Bola som akási bezmocná. Svet na mňa nepozeral farebnými očami. Cítila som sa stratená. No zbadala som čosi čierne vedľa môjho vibrujúceho mobilu. Zobrala som ho do ruky a pocit slobody, ktorý zaplnil všetky miesta môjho tela bol neskutočný. Zverila som mu všetko. Od sklamania až po hnev. Všetko to, čo ma vtedy zabolelo a ublížilo mi. Pokrivený pohľad na život sa pomaly vyrovnával a pomáhalo mi pri tom moje „čierne čudo.“

• Nech bol tvoj deň akýkoľvek, môžeš si byť istá, že jemu je to jedno. Tvoje ťahy perom preň znamenajú život. Daj mu život – všetky tvoje pády, zranenia a bolesti. Pomôže ti ich vyliečiť, pomaly, ale isto.

Veľmi často pociťujem, že ľudia okolo mňa mi nerozumejú, teda ani sa nesnažia pochopiť moje činy a rozhodnutia. Som človek, ktorý hľadí na veci dlho, potrebuje ich rozdrobiť na menšie časti, každú jednu identifikovať a potom ju znovu poskladať. Veci potrebujem analyzovať, aby som pochopila, prečo sa v mojom živote ocitli. Všímam si všetky tie drobnosti, ktoré vytvárajú život. Bez nich, malých radostí a potešení by život vo svojej podobe nebol životom. No neustále mám pocit, že svet už také drobnosti nezaujímajú. Vidia len nafúknuté umelé radosti a podstatu vychutnávania si krásnych drobných okamihov už ani nedokážu.

• Malé radosti v podobe rozkvitnutých tulipánov, ktoré mi spríjemňujú deň. Ten pocit slobody pri otvorenom okne počas jazdy v aute. Vôňa počas varenia spolu s neustálym počúvaním tvojej obľúbenej pesničky. Všetko to môžeš znovu pocítiť, ak si to zvečníš. Presne tak ako fotografie, aj tvoje denné zápisky môžu vrátiť čas, a keď sa budeš cítiť na dne, bezvýchodiskovo, alebo si len budeš potrebovať uvedomiť, že život je nádherný, otvor ho a nechaj sa unášať. Tvojimi príbehmi. Tvojim životom.

Foto: pixabay.com