Deti sú našou celoživotnou láskou. Jej prirodzené vyznenie často zastiera pocit zodpovednosti a s tým spojené obavy. Čo ak sa stane niečo zlé a ako rodič si to budem po celý život vyčítať? Dieťa ma potrebuje a ja musím stáť pri ňom. Naozaj? Do akej miery sú obavy o dieťa akceptovateľné a kedy už hraničia s neprimeranou úzkosťou? Aj o tom sa dočítate v nasledujúcom článku.

Zákazmi nič nevyriešite

Je to úplný nezmysel držať dieťa v bavlnke a chráni ho ešte aj pred vánkom. Aby vedelo vstať, potrebuje najprv padnúť, aby sa vyhralo na preliezačkách, potrebuje ich najprv všetky vyskúšať. Každý prvý pokus je nemotorný, ťarbavý a plný neistoty. Samozrejme, patrí sa podať dieťaťu pomocnú ruku, ale nie ho viesť a pridržiavať na celom tele. Tým im len poskytneme ešte väčšie bezpečie, ktoré ich oberá o možnosť napredovať. Pre malé dieťa je úspechom už len vymotať sa „spod závesu“ alebo urobiť prvý kotrmelec. Ako rodič sa neviete zbaviť všetkých tých negatívnych predstáv?

Deti vopred informujte

Nestačí povedať nemôžeš, pod naspäť, pretože si ublížiš, ale buďte konkrétnejší. Deti sú oveľa vnímavejšie, ako si myslíme a každú novú informáciu si zvlášť „overujú“. Máme na mysli napríklad zodpovednosť za vlastné zdravie, a to nielen pri bežnej hre, ale aj pri prechádzaní cez cestu, či zdržiavaní sa v neznámom teréne. Ak sa s istou situáciou naozaj spája zvýšené riziko, upozornite ich. Oboznámte ich s možnými dôsledkami, ale nechajte rozhodnúť ich samých.

Zisťujú postupne, že tadiaľto „cesta nevedie“?

Teraz majú ešte viac možností vzoprieť svoje sily a dokázať, čo sa doteraz naučili od svojich rodičov. Vôbec im to nejde? Na vine pravdepodobne bude preberanie ich zodpovednosti, postupná strata pocitu slobody a voľby. Neviňte potom dieťa za niečo, čo nedokáže. Asi až príliš ste pri ňom stáli…

Foto: pixabay